Pohľad do minulosti – časť 3.

zatopená štôlňa pri Hačave

zatopená štôlňa pri Hačave

Dnes v tretej časti série príspevkov  vám predstavíme ďalšie významné lokality baníctva v Slovenskom krase – Bôrku a Hačavu.

Bôrka

V katastri obce Bôrka sa tiež nachádza viacero v minulosti ťažených menších výskytov. V okolí obce sú badateľné stopy po starých banských prácach (pingy a krátke prieskumno-ťažobné štôlne). Rudné polohy tvoria nepravidelné hniezda, výplne puklín a nepravidelné šošovky o hrúbke až do 30 m. Tieto sú uložené vo vápencoch silického príkrovu resp. meliatskej skupiny. Vystupujú aj na báze vápencov stredného triasu silického príkrovu, nad ich stykom s bridlicami hačavsko-jelšavského súvrstvia. Tvorené sú predovšetkým masívnym liatym hematitom, menej jemnozrnným červenkastým hematitom a šupinkovitým spekularitom. Celistvý hematit mal obsah okolo 35-50 % Fe, obsah SiO2 bol pod 10 %.

Na severozápadnom a severnom okraji obce v lokalite Železná baňa sa rozprestierali banské polia Gabe Gottes, Franciska a Ferenc, kde sa v kryštalických strednotriasových vápencoch meliatskej skupiny nachádzajú ankeritovo-hematitové telesá. Rozsah banských prác musel byť pomerne rozsiahly, čomu nasvedčujú aj zanechané stopy v teréne. Okolo hlbokého zárezu (cca 50×10-15×5 m), je viacero zavalených otvorov smerujúcich do podzemia, ako aj dve kratšie štôlne o dĺžke do 20 m, s vyťaženými šošovkami železnej rudy.

Na severovýchod od obce sa na Červenom vrchu ťažil výskyt hematitu Camilla, ktorý tvoril 1-2 m hrubú výplň tektonickej poruchy vo vápencoch.

Približne 2 km na sever od obce  pri Červenej studni, sa na banských poliach András, Lőrincz a Péter rovnako ťažil hematit. Rudné telesá sú prítomné na styku svetloružových a nahnedlých kryštalických vápencov s tmavými bridlicami a fylitmi. Vytvárajú nepravidelné hniezda, výplne puklín a šošovky, ktoré miestami dosahujú až 10 m. Prístupové štôlne a kutačky sú zavalené, ostali len výrazné haldičky.

Asi 3,5 km severovýchodne od obce sa nachádzali banské polia Emilia, Richard, Melanie, Kelemen a Konrád, kde sa rovnako ťažili šošovky hematitu. Aj tu sú viditeľné stopy po starých banských prácach a krátkych štôlňach. Siahajú až  pod Havraniu skalu, ktorá je dnes prísne chráneným územím v kategórii národná prírodná rezervácia. Štôlne sú ťažko prístupné, ústia sú väčšinou už zavalené. Na haldách sa nachádzajú zbytky hematitu výraznej červenohnedej farby. V minulosti tu bolo zaznamenaných 12 druhov zimujúcich netopierov, z ktorých najväčšiu početnosť vykazujú netopier obyčajný a netopier ostrouchý.

V blízkosti historickej cesty smerom na Smolník pod Osadníkom sa nachádza rudná žila dlhá 500–600 m s ďalšími dvoma segmentmi dĺžky 200–300 m, so strmým úklonom na východ. Výplň žily tvorí siderit, kremeň, chalkopyrit, pyrit, tetraedrit a ankerit. Žila bola sledovaná tromi starými štôlňami (najväčšia  András-Lőrincz).

Asi 1,5 km severozápadne od obce v údolí potoka Čremošná sa nachádza asi najcennejší rudný výskyt v tejto oblasti. Zrudnenie leží v pestrých brekciovitých zlepencoch, v nadloží pieskovcov a bridlíc rožňavského súvrstvia. Predstavuje impregnácie pyritu, chalkopyritu a bornitu. Podľa archívnych údajov má pyrit zvýšený obsah zlata. Ruda obsahovala aj striebro a meď. Rozsah a úložné pomery nie sú známe. Lokalita známa ako Silber Stollen (Strieborná štôlňa), bola otvorená banskou štôlňou. Bližšie údaje o histórii ťažby nie sú známe. V roku 1845 na opustenú štôlňu získala banské oprávnenie spoločnosť Nord und Südliches Josephfeld. Ložisko bolo znovu sprístupnené štôlňou Jozef, ktorá údajne po 70–80 m dosiahla zrudnenie. Vyššie nad štôlňou sa nachádzali banské polia Arnold a Laurencz. Okolo roku 1970 sa tu realizoval aj prieskumný ložiskový vrt, ale bez pozitívnych výsledkov.

Hačava

Na severnom okraji obce je lokalizovaný výskyt veľmi pestrého zrudnenia. Pásmo je dlhé cca 2,5 km, V–Z smeru, 200–500 m široké V polohách glaukofanitov a vápnitých bridliciach je prítomný rozptýlený magnetit a magnetitovo-hematitové žilky, hematitové bridlice a ankeritovo-kremeňovo-chalkopyritové žilky. Nepravidelné žilky sú len centimetrových hrúbok, nepresahujú dĺžku 1 m. Za obcou sa nachádzajú tri opustené bezmenné  štôlne. Vchod najnižšie položenej je prakticky zasutený. Celková dĺžka rozvetvených smerných a sledných chodieb je okolo 120 m. Chodby sú dobre zachované napriek tomu, že sú vyrazené aj v lavicovitých vápencoch a grafitických bridliciach. Miestami je možné pozorovať zbytky rudných minerálov a ich sekundárov. Druhá štôlňa nad ňou je úplne zavalená. Tretia štôlňa má stabilné a voľné ústie, pričom hematitové (spekularit) zrudnenie je viditeľné už nad otvorom štôlne.  Banské dielo tvoria dve chodby oddelené od seba úzkym pilierom. Ľavá vetva predstavuje banskú chodbu dlhú asi 30 m ukončenú čelbou. Celá štôlňa je zatopená vodou do výšky cca 1 m. Pravá vetva je dlhá asi 7 m, pričom klesajúca chodba je pravdepodobne úpadnica, smerujúcu pod úroveň horizontálnej štôlne, rovnako je zatopená vodou.

Nabudúce si budete môcť prečítať o nerudných surovinách v Slovenskom krase.

Text a foto: Ing. Ján Kilík